„Na Slovensku je to tak, že najhlasnejšie na novinárov útočili vždy najväčší nepriatelia slobody. Čo sa týka tých, ktorí mali v rukách (vládnu) moc, vynikali v tejto disciplíne najmä Mečiar a Fico.
Teraz sa k nim rýchlo približuje Matovič. Paradoxne, človek, ktorý sľuboval aj nový štýl vládnutia, a ktorý z veľkej časti získal moc vďaka masovým protestom v dôsledku vraždy novinára a jeho snúbenice, sa čoraz viac podobá na svojho predchodcu – Fica.
Rozdáva populistické sociálne balíčky bez krytia, spolieha sa na hlasy extrémistov, zákerne útočí na prezidentku, hazarduje so zahranično-politickou orientáciou krajiny a vedie tvrdé verbálne útoky na všetkých svojich kritikov, vrátane novinárov, ktorých sa snaží démonizovať, kým sám sa stavia do roly obete. Fico či Matovič – na nerozoznanie.
Matovič takto podkopáva, ničí a rozkladá všeličo. Napríklad nádeje z námestí z čias masových protestov Za slušné Slovensko, dôveru v štátne inštitúcie a politiku, imidž slovenskej pravice (že ide o rozumné, reformné, fiškálne viac-menej zodpovedné strany s odborným zázemím), ale aj vlastné hnutie. Jeho amok už viedol k výraznému poklesu preferencií OĽaNO a smeruje to k tomu, že v najbližších voľbách budú zápasiť o to, či sa dostanú do parlamentu. Každým ďalším dňom v úrade zvyšuje šance na silnejší návrat Fica a Pellegriniho k moci – spolu s neonacistami. A potápa možnosť vytvorenia vlády bez nich. Lebo po tom všetkom, kto bude chcieť ešte vládnuť s Matovičom?
Ten, kto sa spolieha na hlasy fašistov a svojou politikou dláždi cestu fašistom k moci, nazýva novinárov progresívnymi fašistami. Vyprovokoval tým odmietavú reakciu šéfredaktorov všetkých médií, ktoré na Slovensku niečo znamenajú, a dokonca bezprecedentné odsúdenie od svojich deviatich poslancov. (To druhé síce patrí do kategórie „príliš málo a príliš neskoro“, ale predsa len dobre ilustruje Matovičove sebadeštruktívne schopnosti.) Možno sa už blížime ku finále v štýle „S Pánom Bohom, idem od vás, neublížil som, neublížil som žiadnemu z vás.“
